Podnikanie v oblasti volebného úspechu

Autor: Štefan Hocko | 30.5.2016 o 22:25 | Karma článku: 2,46 | Prečítané:  564x

Pre podnikateľov v oblastí médií je volebná súťaž prirodzené prostredie, súčasná podoba štátneho financovania strán im zjednodušuje vstup do politickej arény.

Pre zhrnutie kliknite tu.

Logika štátneho financovania strán je na Slovensku nastavená tak, že  ten kto má na kauciu a ďalšie státisíce na marketing je oprávnený získať štátny príspevok: za hlasy hneď po voľbách, na činnosť v rovnakej výške počas štyroch rokov a ak získal mandáty v parlamente tak ďalšie peniaze počas štyroch rokov na mandáty. Účel štátnej dotácie je pokryť náklady volieb a chod strany na ďalšie štyri roky.

Dary svojím stranám

Sulík: 110 tisíc eúr (jeho necelý ročný príjem)

Miškov: 193 tisíc eúr (pol ročný príjem)

Matovič: 1000 eúr (neznámy príjem)

Keďže volebná súťaž je v súčasnosti hlavne marketingová a mediálna vec, je to domáce prostredie pre majiteľov etablovaných reklamných agentúr, rádií, novín, televízií. Štátny príspevok poriadne narástol (viď tabuľka I) a pre ľudí so zabehnutým médiom nesie vstup do politiky nižšie riziká. Preto vôbec neprekvapuje, že sa vo zvýšenej miere o kandidatúru zaujímajú majitelia novín, rádií, televízií či marketingových agentúr (Rusko + Markíza, Miškov - Droba - Sulík + E-Motion, Matovič + regionPRESS, Kollár + Fun Rádio).

Na “trhu” štátnych príspevkov pre strany sa točia veľké peniaze. Ak by v roku 2012 neprepadol ani jeden hlas a všetci občania by prišli voliť, strany by zinkasovali za ďalšie štyri roky 79 miliónov eur. Pri výslednej účasti 59% do straníckych pokladní mohlo pritiecť až  50,8 milióna eur (pre výpočet viď poznámka 1).

Každý politický subjekt, ktorý bol budovaný za osobnej účasti majiteľa média, na Slovensku uspel. Ako ukazuje tabuľka II, štátny príspevok je tak vysoký, že aj pri zisku 3% umožňuje za ďalšie štyri roky získať od štátu vyše jeden milión eur (pre výpočet viď poznámka 2). Pričom najlacnejšie volebné kampane, ktoré vyniesli strany do parlamentu, stáli okolo pol milióna, najdrahšie kampane stoja okolo 3 miliónov eur (viď tabuľka III).

Najťažší krok: prezentovať sa ako “dobrotivý milionár”

Politikom môže byť ktokoľvek, nie je na to potrebné štúdium alebo zvláštna prax, nejaké názory na politiku má každý. Najťažší krok je presvedčiť voličov, že ide o dobro krajiny a nie o vlastný prospech. Politickí podnikatelia alebo hobby-politici sa radi verejnosti prezentujú ako samaritáni, ktorí majú dosť vlastných peňazí, ďalšie nepotrebujú a budú robiť pre občana. Keďže založenie nadácie by Slovákom nepomohlo tak ako založenie politickej strany, cesta je jasná. No a praktické skúsenosti s Pavlom Ruskom hovoria za seba.

Majetkové reálie doterajších podnikateľských spasiteľov na Slovensku nesvedčia o tom, že by boli chudobní. Oproti priemernému Slovákovi, ktorý zarába 8 až 11-tisíc ročne, sú to boháči, ale z pohľadu štátneho rozpočtu, kde sa rozdeľuje okolo 16 000 miliónov eur ročne, sú menší ako blchy. Ešte aj v porovnaní s výškou štátnych príspevkov pre strany sú títo úspešní podnikatelia trpaslíci.

Matovič svoj majetok nepriznal, ale je možné si spraviť približný obraz na základe hospodárskych výsledkov jeho firmy regionPRESS, trebárs tu (tržby na úrovni 5-7 miliónov eur, zisk medzi 1,7 milióna a 700-tisíc eur, majetok od 5 k 3 miliónom eur).

Podľa bulváru by sa zdalo, že taký Kollár je bohatý ako Bill Gates, ale až tak dobré to s nim nie je. Jeho zjazdovky sa prepadávajú do straty, Fun Rádio tie straty akurát kompenzuje (rádio viď aj tu a celý prehľad tu). Chudobný určite nie je, ale jeden jeho biznis je závislý od počasia a druhý patrí medzi “tradičné” média, plus mu na oboch frontoch konkuruje J&T (viď Trend).

Slovenskí Donaldovia

Zatiaľ čo viesť firmu je ťažká práca a svoje peniaze si musia manažéri vydrieť voči konkurencií i zamestnancom, vo volebnom biznise sa maká len deväť mesiacov pred voľbami a ďalšie štyri roky to sype. Využitie štátnej dotácie je síce obmedzené zákonom ale nie veľmi efektívne. Ako náklady súvisiace s politickou prácou je možné vydokladovať veľa vecí, niečo spraví aj reklama vo vlastnom médiu.

Napríklad vo voľbách 2012 vstup do politiky umožnil Matovičovi za polmiliónovú kampaň zinkasovať na ďalšie štyri roky celkovú štátnu dotáciu vo výške skoro päť miliónov eur. Taká marža je na pohľadanie. Zahalený mýtom “dobrotivého milionára” môže povedať, že po financie siahol do vlastného vrecka, pritom svojej strane dal 1000 eur členského a všetko ostatné bol úver, ktorý mu strana zo štátnej dotácie vrátila. Pravda, ak by nedostal 3% hlasov, o peniaze by prišiel. Ale neprišiel o nich.

Podobne zakladali aj Sulíkovci, ktorí zo štartovacích 850-tisíc dali 257-tisíc ako úvery. Takže Sulík zasadol do parlamentu za 110-tisíc eur, jeho necelý ročný príjem. Miškov daroval 193-tisíc eur, jeho pol ročný príjem v tom čase. Nič moc náklady, navyše strana bola výrazne v pluse.

Na údaje od Kollára sa ešte čaká.

Komu nafukovanie osobného bohatstva pripomína Donalda Trumpa je na správnej stope. Značka "Trump" na ktorej buduje svoju kampaň je forma osobného marketingového vlastníctva, ktorá mu v kombinácií s mediálne populárnymi výrokmi zabezpečuje výtlak podobne ako Kollárovi, Matovičovi a Sulíkovcom.

Čo sa s tým dá robiť?

Prvé, čo človeka napadne, je zrušiť štátne príspevky pre strany. I keď by sa mnohým ľuďom uľavilo pri myšlienke, že odstavia politikov od peňazí, je to veľmi naivné, keďže politici riadia štát. Zrušiť príspevky je ako dať peniaze do banky a zrušiť bankárom mzdu. Podobne ako šetriť si peniaze pod matracom miesto v banke, nie je funkčná ani alternatíva štátu bez politikov alebo štát politických strán bez peňazí pre strany.

Lepšie by bolo nastaviť systém tak, aby tie peniaze išli na to, na čo majú ísť. Štát totiž stranám prispieva na to, aby umožňovali občanom podieľať sa na politickej moci z vnútra strany. Napríklad Holanďania nevyplatia príspevok strane, ktorá má menej než 1000 plnoprávnych členov. Toto samo osebe by na Slovensku vylúčilo Kollára, SaS, Matoviča a tiež Kotlebu (v niektorých obdobiach aj SNS). Veď ak chce mať niekto stranu so štyrmi členmi, nech má, ale nech si ju financuje z vlastného.

Samozrejme druhá podmienka by mali byť plne demokratické stanovy a predsedníctvo s legitimitou zdola. Členovia nesmú byť len štatisti, ale od nich musí pochádzať legitimita predsedníctva a programu, stačí nepriamo cez delegátov republikového kongresu, ale hlavne transparentne. Znie to ako samozrejmá banalita, ale striktný výklad tejto druhej podmienky by zo štátnych príspevkov de facto vylúčil celý súčasný parlament. Jediné strany s nárokom na príspevok by boli mimoparlamentné SMK, KDH a možno parlamentná SNS, ale len možno. Demokratická legitimita predsedníctva Smeru, Mostu a Siete je, vzhľadom na netransparentný systém tvorby snemu voliteľov, veľmi sporná.

Viac alternatív než záujmu

Ďalšia alternatíva je nemecký model, zavedenie tzv. “relatívneho stropu”. To značí, že v prvom kroku sa vypočíta nárok strany na základe volebného výsledku. V druhom kroku strana preukáže svoje príjmy, pričom do kolónky “relatívny strop” sa započítavajú príjmy z členského, darov, predaja politického merchandise a iné legálne príjmy od širokej spoločnosti alebo z legálnej politickej činnosti, ktoré neprekračujú povolené mesačné stropy. Čiže ak strana na základe volieb má nárok na päť miliónov eur, ale od spoločnosti na svoju činnosť získala len milión eur, dostane od štátu len milión eur, a to bez ohľadu na to koľko minula. Tento systém je dobrý aj v tom, že motivuje strany zverejňovať sponzorov a teda udržiavať legálne finančné toky miesto alobalov.

Možností je dosť, to čo chýba je skutočný záujem verejnosti o túto oblasť. A tak v aktuálnom systéme môžu majitelia médií zasadnúť do parlamentu za tisícku, dostať päť miliónov na štyri roky, urobiť si de facto za štátne pozitívnu reklamu pre seba a ako bonus získať vyhliadku na účasť vo vláde. Netreba ani kradnúť, korumpovať. Systém je nastavený tak zle, že sa z neho štátne peniaze rozsýpajú úplne legálne. A je potrebné dodať, že mediálni podnikatelia by boli hlúpi, keby to nevyužili, hlavne pri pohľade na politikov ktorí v parlamente sedia bežne.

Možností ako súčasný stav zmeniť je dosť. Dôležité je nemávnuť nad tým rukou, že “je to jedno, lebo všetci kradnú”. Financovanie strán určuje, ktoré strany prežijú a v akej podobe. Tie, ktoré prežijú, sú tie, z ktorých si môžeme pri voľbách vyberať. Zároveň sú to tie, ktorým musia ostatné strany čeliť vo verejných debatách, vyvracať ich hoaxy a my všetci musíme počúvať ich marketingový ľudový jazyk. Tie ktoré obstoja najlepšie budú riadiť štát. Už v týchto voľbách bol výber biedny a výsledky katastrofálne. Ak sa nezamyslíme nad systémom financovania strán, v ďalších voľbách to bude už len horšie.

Stručná verzia

Aktuálny systém financovania politických strán umožňuje majiteľom médií zasadnúť do parlamentu aj za tisíc eurový vklad. Podobné postupy a slabiny aké v USA využíva Donald Trump sa vyskytujú aj v našom systéme. Výtlak vlastného média či značky v kombinácií s kontroverznými výrokmi zabezpečuje pozornosť. Štartovacie zdroje strane poskytnú ako úver, ktorý si následne splatia zo štátnej dotácie. Počas kampane sa môžu tváriť že sú nezávislí, samofinancovaní i keď reálne ich náklady zaplatí štát, teda občania. Mediálna kampaň, nízke náklady a vysoká štátna dotácia im vytvoria zisk a sú aj reklamou pre ich podnikanie, ktorá je v konečnom dôsledku tiež platená zo štátneho. Ako bonus získavajú vyhliadku na účasť vo vláde. Netreba kradnúť, korumpovať, nosiť igelitky. Aktuálny systém je proti politickým podnikateľom bezzubý, štátne peniaze sa z neho rozsypú úplne legálne a umožňuje jednoduchý prístup k moci pre majiteľov médií. Alternatív na zmenu financovania politických strán je dostatok, čo chýba je záujem verejnosti a porozumenie že financovanie strán je potrebné reformovať nie zrušiť.

Návrat na vrch

Poznámky

  1. Odhad vyplatených peňazí je maximálna suma krát volebná účasť. Nejedná sa teda o presné číslo, keďže v každých voľbách sú strany, ktoré dostanú menej než 3% a ich hlasy padnú mimo nárok na štátnu dotáciu. Rozdiel nebýva veľký, v spomínanom roku 2012 sa na základe tohto odhadu mohlo rozdať 50.8 mil. eur a rozdalo sa 48 mil. eur. Výrazne menej sa rozdalo po voľbách v roku 2010, kvôli skrátenému volebnému obdobiu.
  2. Na základe volebnej účasti je možné vypočítať príspevok za hlasy pre stranu zo ziskom 3% ako Počet Zúčastnených Voličov x 0.03 x 1% z minimálnej mzdy. Príspevok na činnosť sa rovná príspevku za hlasy, akurát je vyplácaný priebežne počas volebného cyklu. Počet získaných mandátov závisí aj od počtu strán, takže pre výpočet príspevku za mandáty som pre 5% zisk počítal so ziskom 7 mandátov a pre 8% fixne 12 mandátov. Príspevok na prvých 20 mandátov je 30-násobok priemernej mzdy na mandát a rok, takže:  Počet mandátov * 30 * mesačná priemerná mzda * 4 roky.

(Pre ďalšie info o financovaní strán na Slovensku viď Belko, o podnikateľských stranách v Čechách viď Kopeček-Svačinová, v angličtine ohľadom typov strán a ich vývoji viď Krouwell, o business-firm party viď tu)


Technický Disclaimer

Vypracované na základe správ politických strán dostupných tu a tu, a na zákona č. 85/2005.

Text reprezentuje výhradne moje osobné názory a interpretácie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?